Halušky sú vynález rumunských valachov, ktorí došli aj do našich hôr. Jedli baraninu, pili žinčicu – a robili halušky. K nám ich doniesli však až v 17. storočí. A ani pre nich nešlo o tradičné jedlo – veď zemiaky sa k nám dostali z Francúzska tiež niekedy v tomto období (keďže ide o pôvodne americkú plodinu). Fakt, že ide o naše národné jedlo (hoci halušky nemusíme jedávať tak často ako iné jedlá) pochádza z faktu, že nikto na svete ich nerobí tak ako my. Ani Češi (páni knedlíkov), ani Maďari, ktorí do všetkého dávajú svoje čisto múčne halušky.
Halušky sú najlepšie vo svojej prostej verzii – keď sa ich rôzni šéfkuchári pokúšajú vylepšiť, nie je to ono. Je to skrátka jedlo chudobných.
Áno, k haluškám síce patrí slanina… tú však chudoba nikdy nemala. Tradícia zabíjačiek v chudobných slovenských regiónoch začala iba v 30-tych rokoch 20. storočía. Predtým si také vymoženosti mohli dovoliť iba boháči.
V mnohých obciach sa usporadúva súťaž vo varení halušiek, najprestížnejšia súťaž je tá v obci Turecká pod Veľkou Fatrou.
Bryndza má pôvod na Balkáne alebo v stredomorí, kde sa už pred starovekom vo veľkom chovali ovce. Bryndza sa voľakedy u nás vyrábala tak, že hrudový syr natlačili bačovia do ovčej kože a zašili. A dali údiť – pôvodná bryndza bola teda údená – kvôli konzervačným účinkom. Najlepšia bryndzová – historicky – bola vždy tá liptovská. Pretože z mlieka neodstraňovali smotanu za každú cenu.
Vlastnú bryndzu mali aj v Benátkach… pridávali do nej víno, maslo či aromatické bylinky.
Do cesta sa nikdy nepridáva vajce ani voda (vajce sa dáva iba do múčnych akožehalušiek a vody je dosť z nastrúhaných zemiakov).
Ani smotana do bryndze by nemala ísť – robia to síce sporiví ľudia (alebo reštaurácie), ale nie je to potom ozajstná bryndza.
Halušky sa nedajú preložiť do žiadneho iného jazyka. Taliani majú gnocchi, ktorých základom je tiež múka a zemiaky. Na prvý pohľad, ale každý zistí, že to nie je to isté.
